Bolo to pred sviatkom Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha. Koncelebroval som u nás v Starej Ľubovni a počúvajúc čítanie zo Skutkov apoštolov, ma zasiahol nasledujúci verš: „Tejto noci zastal pri mne anjel toho Boha, ktorému patrím a slúžim“ (Sk 27,23).
Boh, ktorému patrím a slúžim. Zrazu som si veľmi mocno uvedomil, že nemám problém povedať, že Bohu slúžim. Veď kedykoľvek sa ma niekto opýta, čo robím, aká je moja náplň práce, moja služba vrámci rehole, bez problému som schopný spustiť množstvo misií a obnov misií, ktoré som už urobil a ktoré ma ešte len čakajú. Viem rozprávať o sekretariátoch a komisiách, diakoniách a neviem o čom ešte, ale... Či ja môžem s čistým svedomím povedať, že patrím Bohu? To je otázka, ktorá často znie v mojom srdci.
S bolesťou a na vlastnú hanbu musím odpovedať – nie. Napriek tomu, že som už od roku 1992 v reholi, napriek tomu, že som pred 12 rokmi zložil svoje prvé a pred 9 rokmi svoje večné rehoľné sľuby, napriek tomu, že som už 8 rokov kňazom a 6 rokov chodím ako misionár po celom Východe „od Veľkého Lipníka, až po Malú Trňu“, napriek tomu sa musím priznať, že nepatrím Bohu.
Nepatrím, ale chcem. Začal som opäť viac čítať Božie Slovo, začal som častejšie sám sebe pripomínať, že „Bohu chýbajú chvíle strávené so mnou“, ako mi to kládol na srdce môj primičný kazateľ, začal som častejšie počas ľútosti hovoriť vetu: „Bože, chcem byť Tvoj!“ Viem, že to na mne nevidno, viem, že sa mi nedarí, ale... CHCEM.