Kalendár akcií
« Jún '18 »
PoUtStŠt PiSoNe
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930

Meninoví oslávenci

Dupnák Ján
- - - - - - - -
napísať odkaz
Strachan Ján
- - - - - - - -
napísať odkaz
Opina Ján
- - - - - - - -
napísať odkaz


O rôčik sú starší:

Tarasovičová Lenka
- - - - - - - -
napísať odkaz
Čandik Jozef
- - - - - - - -
napísať odkaz

Pán Boh požehnaj!
 
Uvedom si

Vyber si nejakú zbraň proti nude: zvíťazíš nad prvým nepriateľom, ktorý ti bráni dobre využívať čas.
 
Reklama
misionar.eu
 

Ja a moji rodičia

Nedávno sme v škole písali prácu na túto tému a chcela by som sa s vami o ňu podeliť. Takže tu je:

   
Moji rodičia sú úžasní. Chcela som tomu dať nejaký nenápadnejší úvod a dostať sa k tomu postupne, ale radšej to na vás hneď vybalím. Mám ich veľmi rada. Veľmi si ich cením a som im nesmierne vďačná za to ako ma vychovali a čo všetko mi dali. Veľmi sa mi na nich páči ako sú stále duchom mladí a ako niekedy dokážu šantiť ako malé deti, doberať sa a vystrájať, že až nechápem.

   
Ale pekne po poriadku. Škôlkárske časy. To, že som k nim bola už vtedy riadne pripútaná si odvodzujem z neustáleho ranného vyplakávania v škôlke, kedy mama mohla odísť až keď mi dala keksík Kukuruku, z nekonečného čakania na štvrtú hodinu, kedy ma mali prísť vyzdvihnúť (vždy som bola posledná, po ktorú si prišli, lebo mali dlhú pracovnú dobu) a z bátia sa, že určite neprídu, lebo meškali 5 minút. Rodičia mojich detských čias pre mňa predstavovali akýsi status ochrany, pomoci, opory, starostlivosti, útechy a samozrejme lásky. Spomínam si na môj zvyk stále ležať pri ockovi, keď sme pozerali telku a počúvať zvuky vychádzajúce z jeho brucha. Takisto na chvíle, keď som sa hrala na bojovníčku Lindu a bila som sa s ním hlava-nehlava. Sme dve sestry a zo mňa povôdne plánovali chlapca a aj keď som sa narodila ako dievča, vždy som to bola väčšinou ja, ktorá sa vozila s otcom na traktore, ktorá sa učila pískať, ktorá hádzala dokonca štrk do miešačky, ale nie preto, že by ma do toho bol nútil, ale že som chcela. Keď som bola mladšia akosi som sa vždy viac potulovala okolo ocka a on nevýslovne šťastný ma učil meniť olej do motora, strieľať zo vzduchovky, pribíjať klince ci hádzať ním vymyslené „winetuovské“ šípky.

    Ale zase pri mamke som nikdy nesmela chýbať, keď varila. Postavila som sa ku sporáku a stála tam až kým neskončila. Keď som nemohla ležať pri ockovi, ležala som jej na kolenách a zbožňovala som, keď ma hladakala po vlasoch. Aby som sa úplne nepochlapčila, učila ma ako sa vyšíva či pletie.

   
Máme chalupu blízko nášho mesta, kde sme chodievali skoro každý víkend a to je aj miesto môjho šťastného detstva. Chodenie s bosými nohami po tráve a sem-tam aj kurincoch, opekanie slaniny, chodenie do lesa atď. Toto všetko tu opisujem kvôli tomu, aby som vám povedala, že som mala vďaka mojím rodičom zabezpečené naozaj prekrásne detstvo. Aj keď som to vtedy tak možno nevnímala, teraz mi je jasné, že vždy sa snažili dať nám všetko, čo nám na očiach videli.

   
Keďže sme tú našu chalupu zdedenú po pradedkovi chceli zrenovovať, väčšina peňazí išla tam a pre moje super barbiny s ohýbajúcimi sa kolenami a tamagoči a furbyho akosi nezvyšovalo. Vtedy som to nechápala a hnevala sa na nich, prečo mi to nedajú. Teraz by som tú našu chalupu nevymenila ani za milión albumov Pocahontas či hovoriacich vtákov. Aj tak prezieravo tušili, že ma tie veci dlho nepobavia ako napríklad dva razy použité kolieskové korčule a asi jeden a pol použitá kolobežka. Napriek tomu všetkému hračiek sa u nás povaľovalo stále mnoho. Proste zhrnúť to do jednej vety rodičia mi aj po materiálnej aj po duševnej stránke poskytli veľmi dobré zázemie pre moj budúci vývoj a čo ma najviac udivuje nikdy nedovolili aby som bola rozmaznaná.

   
Ako však čas išiel a blížila sa puberta, začali sa meniť aj naše vzťahy. Nemyslím si, že so mnou puberta až tak veľmi „trepala“, ale určite so sebou priniesla akúsi potrebu nestotožňovať sa s názormi rodičov, či mimovoľnú túžbu viac sa od nich oddeľovať. Samozrejme nikdy to nedospelo do štádia „chcem utiecť z domu“, ale už sa mi menej chcelo rozprávať o tom ako bolo v škole, čo som kde pozažívala atď.

   
Aj keď mi oco (nefajčiar) dal potiahnuť z cigarety aby som vedela aké to je, začali ma lákať diskotéky, alkohol, sranda... Mala som tuším 14, keď som sa ich prvýkrát spýtala či môžem ísť na diskotéku. Myslím, že mali veľmi malú dušičku, keď mi povedali áno. Vždy ma udivovala ich ochota dať mi toľko slobody koľko som potrebovala. Nemohli si byť istí ako to so mnou dopadne, ale nechali ma nech sama skúmam tento svet.

   
Nechcem, aby ste to pochopili zle. Vždy mi vštepovali morálne zásady a napriek tomu, že ma nikdy nebili som kdesi v podvedomí vedela, čo robím zle. Učili ma metódou: „Veríme ti Janka“ a to zaberalo viac ako 25 palicou.

   
Keď mi oco povedal, že ak ma niekedy nájde prísť opitú domov, tak mi dá jednu spakruky a môžem sa otočiť a zavrieť za sebou zvonku, aj keď vediac, že by to pravdepodobne neurobil, neodvážila som sa riskovať. Vždy vedeli nájsť tú hranicu do akej miery majú moralizovať. Hoci mi dôvera rodičov bola nadovšetko vzácna, zistenie, že vždy keď prídem večer domov už spia, mi otvorilo dvierka do trinástej komnaty.

   
Priznám sa vám, že bolo nemálo večerov, keď som prišla domov a v tele mi nekolovala len krv. Vždy ma potom neskôr napadlo, že či ráno nevideli moje oči a tie litre vody, čo som vypila. Myslím, že áno, ale nikdy mi nič nepovedali.

   
Prišli však časy, keď som namiesto o druhej prišla o piatej, keď som išla na didžinu do iného mesta a oni o tom nevedeli. Na svoju obranu však musím povedať, že aj keď to moji spolupáchatelia väčšinou doma nepriznali, ja som sa vždy snažila dopredu to rodičom vyjaviť, ale boli jednoducho chvíle, keď sa to nedalo. Aby sa potvrdilo, že lož má krátke nohy práve vtedy sa to tak či tak dozvedeli. No a čo, veď to je môj život.

   
Nikdy som sa nepokladala za rebelku, ktorá by papuľovala svojim rodičom, ale nie vždy som k nim bola úctivá a slova mám vás rada odo mňa nepočuli dosť dlho. Nebolo to preto, že som ich nemala rada, ale akosi som si pred nimi nechcela otvárať svoje vnútro. Teraz, keď to píšem mi to pripadá strašne kruté, ale bohužiaľ viem, že to tak bolo. Vždy pri mne stáli, či už som išla na strednú alebo v škole, podporovali ma a ja som im chcela ukázať, že som dobrá, vždy som koniec koncov bola jednotkárka, to všetko bolo v poriadku, to, že mi radili, že ma zabezpečovali, to všetko bolo veľmi fajn, ale ja som sa pred nimi uzatvárala citovo, málo som hovorila o sebe asi z dôvodu, že by ma nepochopili a možno odsúdili za to ako to ja vlastne žijem (žúrky, chatičky, alkoholík, cigaretky, trávička...). Veď majú také zastarané názory, teraz sa už žije úplne inak. Nebavili ma mamkine naduté nálady, ockove vypočítavania účtov jednoducho som ich nechápala. Takto to teda šlo naoko v mojom presvedčení ešte stále v poriadku...
Možno som aj túžila po zmene, ale veď nakoniec je dobré že sa od nich osamostatňujem....aj tak raz budem musieť odísť.

   
No našťastie neostalo pri tom. Sestra ma zaviedla do spoločenstva, do ktorého ona chodila. Boli to veriaci mladí ľudia. Samozrejme, že som sa s nimi nestotožňovala. Mala som svoju partiu, svoj život. O tom ako sa to všetko vo mne postupne lámalo a ako mi to viac a viac dochádzalo je už iný príbeh, ale už od začiatku som na nich videla akí sú to ľudia plní lásky a úcty k svojim rodičom. Vždy sa o nich vyjadrovali s láskou.

   
Aj ja som mala svojich rodičov rada, ale neprijímala som ich vo všetkom. To znamená: mala som ich rada do tej miery, do ktorej mi nechceli radiť do života, do ktorej ma nechceli obmedzovať, do ktorej odo mňa niečo nepožadovali. A tak som sa nad tým začala viac zamýšľať, modliť sa a postupom času som prichádzala na to, že mamkine smutné nálady možno spôsobujem ja svojou neporiadnosťou a ľahostajnosťou, že to nie oni ma nechápu, ale to ja som sa ich nikdy nesnažila pochopiť, že to, že mi nerozumejú je spôsobené tým, že sa ani nesnažím o to, aby ma pochopili, keďže im o svojom živote tak málo rozprávam.

   
Prelomiť tieto všetky bariéry vo mne nebolo ľahké, začalo to len maličkými krôčikmi. Celkom presne si pamätám na chvíľu, keď som opäť ockovi povedala, že ho mám rada a myslela som, že moja pýcha takú pokoru nezvládne, na chvíľu, keď som sa opäť dokázala pritúliť k mamke mysliac si pri tom, že stratím aj poslednú štipke hrdosti a potom zistiac, že je mi to úplne jedno a vôbec mi na nej nezáleží (na tej hrdosti). Proste tak pomaly som odlupávala z tvrdosti a egoizmu svojho srdca a zisťovala, že títo ľudia sú tí najúžasnejší ľudia pod slnkom.

   
Odrazu pratať si a pomáhať im sa mi stalo radosťou. Rozhovory o mne o mojich vzťahoch ale aj o nich ma len presviedčali v tom, že som zabudla na to, že aj oni raz boli mladí a že sú to milujúci rodičia, ktorí pre mňa nič zlé nechceli. Znova a znova počúvať ockove príbehy z vojny a detstva už viac nebolo otravné, ale zábavné. Znova som v nich našla ich obrovskú múdrosť a životnú skúsenosť a nechať si od nich poradiť už nepokladám za prejav slabosti.

   
Za to, že mi ponúkli takú slobodu, za to ako ma vychovali, za to akí sú skvelí im chcem veľmi poďakovať. Ale chcem poďakovať aj Bohu za tých mladých ľudí, za to, že mi ukázal aká som, za to, že mi pomohol zmeniť sa a za všetko, čo mi do môjho života poslal. Že mi pomohol prehodnotiť svoj život a prinavrátil mi radosť z domova. Za to, že preňho nikdy nič nie je stratené a nemožné.

yancaxy

Doterajšie hodnotenie: 0 bodov v 0 hodnoteniach, priemer: 0

Vaše hodnotenie blogu

_EXCELLENT _VERYGOOD _GOOD _REGULAR _BAD
Stupnica hodnotenia

      

Komentáre