Uvedom si

Skôr, ako niečo urobíš, zastav sa a pouvažuj.
 
Reklama
misionar.eu
 

Svedectvo mamy

        Vydávala som sa v r.1989. Hneď po roku sa nám narodil môj syn Ondrej. Bolo to krásne obdobie očakávania, keďže v mojej rodine sme malé bábätko nemali od môjho narodenia.

V septembri sa mi narodil zdravý a krásny chlapec, no o pol roka som zistila, že pod mojim srdcom začal nový život. To už nebolo také romantické ako pri prvom dieťati. Nemala som ani čas sa sledovať ako tehotná, lebo všetok voľný čas som venovala Ondrejovi. Keď sa mi narodila moja druhá dcérka Mária, veľmi som sa bála ako to zvládnem doma. Všetky mamičky sa už tešili, kedy pôjdu z pôrodnice domov, no ja som mala strach, že to nebudem stíhať. No Mária bola utešené a spokojné dieťatko, ktoré veľmi dlho spalo a ja som sa mohla venovať svojim povinnostiam o rodinu a malého Ondreja. Prešli 2 roky a ja som zostala opäť tehotná. Ani toto tehotenstvo nebolo ľahké prijať. No keď sa mi narodila Barborka, tak som musela skonštatovať, že konečne si môžem svoju materskú dovolenku vychutnať. Ondrej a Mária sa už spolu hrali /nepotrebovali moju prítomnosť/ a ja som sa mohla venovať Barborke.

        Keď už deti trošku podrástli moja švagriná mi povedala, že by sme mohli mať ešte jedno dieťa, žeby nám to tak pasovalo /mala som asi 35 rokov/. No ja som už o ďalšom dieťati nechcela ani počuť. Stále som hovorila, že ja som si už svoje prežila a že to bola fuška, na ktorú tak ľahko nezabudnem. Pán Boh ma však vyskúšal.

        Po 12 rokoch /mala som 40/ som zistila, že som tehotná. V tom čase som bola nezamestnaná a tak som to nebrala až tak tragicky. Celá rodina sa veľmi tešila, že opäť bude u nás veselo. Najmä dievčatá ma obletovali, hladkali bruško, rozprávali sme sa s našou maličkou Patríciou. Bolo to veľmi krásne obdobie čakania. No prišla noc, keď som začala krvácať / bolo to v 32. týždni tehotenstva /. Nebolo to až také silné krvácanie a tak som si ľahla s tým, že ráno idem do nemocnice. S kľudom Angličana som si zbalila svoje veci a manžel ma odviezol do nemocnice. Po vyšetrení pani doktorka skonštatovala, že krvácanie ohrozuje mňa i dieťa a že treba tehotenstvo ukončiť. Vtedy som ešte netušila, čo hrozí mne a mojej dcére. Keďže som rodila v Prešove v monobloku, moju Patríciu previezli na novorodenecké do starej nemocnice, lebo v novej nemajú detskú JIS-ku. Keď som sa prebrala z narkózy, prišla za mnou doktorka a povedala mi, že Patrícia je v kritickom stave a že ma veľmi potrebuje. Veľmi som túžila ísť za ňou, no nebolo to možné, musela som ležať. Veľmi som plakala a bála sa najhoršieho. Keď mi bolo tak ťažko zrazu som vo dverách zbadala kňaza, ktorý roznášal sv. prijímanie. Prijala som Ježiša a poprosila tohto kňaza, aby mi pokrstil moju dcéru. Keď mi neskôr zavolal, že Patrícia je pokrstená, pocítila som neskutočnú úľavu. Akoby zo mňa opadla hrozná ťarcha. Patríciu som uvidela až na 3. deň, keď som bola prevezená do starej nemocnice. To už som mohla za ňou chodiť koľkokrát to bolo možné, no jej zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval a zlyhávali jej postupne všetky orgány. Tie správy od pani doktorky každý deň boleli viac a viac. Chodila som k inkubátoru, no moja Patrícia stále nehybne ležala a nejavila žiadne známky života. Hladkala som ju, rozprávala sa s ňou, modlila a po týždni trápenia prišla tá najsmutnejšia správa: Vaša dcéra zomrela. Vtedy sa mi zrútil celý svet a rok mi trvalo, kým som sa z toho dostala. V ušiach mi však znela veta: Objím svoj kríž! Tak som sa snažila prijať Božiu vôľu aj takú krutú. Bolo to najbolestnejšie obdobie v mojom živote. Žiadna smrť ma tak nezasiahla ako táto. Nevedela som sa zmieriť s tým, že tú lásku a nehu, ktorú som jej chcela dať, zrazu nemôžem odovzdať. Tak som prosila manžela, aby sme to skúsili znova. Manžel sa veľmi obával, no nakoniec som otehotnela. Na prvej prehliadke u gynekologičky som sa dozvedela, že som tehotná, no zároveň mi povedala, že plod je už mŕtvy a musím ísť na vyčistenie. Zase sa mi môj svet zrútil. Nechápala som prečo. Teraz, keď chcem prijať dieťa, Pán Boh mi ho nechce dopriať. Často krát sme sa s manželom rozprávali, že tie tehotenstvá sme mali plánovať, keď som bola mladšia, keď bol na to vhodnejší čas.

        Keď som sa konečne zmierila s tým, že už dieťa nebudem mať, vtedy po 4 rokoch som opäť zistila, že som tehotná. Keď som to oznámila mojim deťom, opäť to prijali s veľkým nadšením, že to bude ako náhrada za Patríciu. Zo začiatku, prvé 3 mesiace to vyzeralo na potrat, aj v nemocnici som si poležala jeden týždeň, no potom sa to znormalizovalo, celé tehotenstvo prebiehalo bez väčších ťažkostí. Až na to, že v 16. týždni po odbere krvi mi pani doktorka povedala na základe triplle testov, že moje dieťatko bude postihnuté. Bolo podozrenie na Edwardsov syndróm /s pravdepodobnosťou 1:7/ , čo je veľmi vysoká pravdepodobnosť. Amniocentézu som odmietla, pretože aj keby potvrdila túto diagnózu, nebola by som šla na interrupciu. A tak sme celé tehotenstvo prežívali v tom a pripravovali sa, že sa nám môže narodiť aj postihnuté dieťa.

        Jasné, že človek tomu nechce uveriť, no bola som pripravená aj na túto skutočnosť a nebolo to ľahké, ale moja rodina ma veľmi podržala a ja som šťastná, že stáli pri mne a pri našej Johanke, že sme ju neodsúdili a neodvrhli ako nejakú nepotrebnú vec.

        Prišiel 32. týždeň, ktorého som sa veľmi bála /v súvislosti s Patríciou/. Bolo to práve obdobie Vianoc. Ešte 22. decembra mi pani doktorka zistila, že mám zlé prietoky a nasadila mi lieky. Po Vianociach 7. 1. som išla na kontrolu, kde sa zistilo, že prietoky sa nezlepšili a že musím ísť do nemocnice na infúzie. V podstate som bola aj rada, že budem v nemocnici, že sa mi už nič hrozné nemôže stať, lebo budem pod dohľadom lekárov. No ráno, hneď po vizite a ďalšom kontrolnom ultrazvuku lekári rozhodli, že stav je natoľko kritický, že tehotenstvo musia ukončiť. V mojej mysli sa začal odvíjať ten hrozný scenár spred 4 rokov. Večer za mnou prišiel lekár novorodeneckého oddelenia a oznámil mi, že moja Johanka sa narodila s postihnutím /Downov syndróm/, že má choré srdiečko, ktoré treba operovať až v Bratislave. Prijala som túto správu s pokojom a odovzdala všetko do Božej vôle. Na druhý deň, keď som už mohla ísť za ňou, uvidela som moju krásnu Johanku ako si sladko spinká. Sestrička mi povedala, že to nebude ľahké, ale že sú to šťastné deti. Toľko optimizmu mi vliala do duše, že som mala pocit, že sa nemusím báť a že to všetko zvládnem. Veľmi mi jej slová pomohli a povzbudili. Boli ako balzam na moju ubolenú dušu. Po 3 dňoch sa začal Johankin zdravotný stav komplikovať. Museli ju napojiť na prístroje a postupne jej začali zlyhávať orgány /pečeň, ľadviny, pľúca, srdce/. Po týždni boja so životom naša Johanka odišla medzi anjelikov a k svojmu nebeskému Otcovi. No ešte predtým sa stihla so mnou rozlúčiť. Už asi 3 dni som chodila k inkubátoru a hladkala jej nehybné telíčko a počúvala tie hrozné správy o jej zdravotnom stave. V piatok večer, ako som ju tak hladkala a prešla jej po dlani, pocítila som ako mi stisla prst. Zopakovala som to niekoľkokrát a ona zakaždým mi stisla môj prst. Povedala som to sestričke a dúfala, že je to dobrý signál, že znova začína reagovať. No keď som odišla jej stav sa začal zhoršovať a po pol hodine prišla po mňa sestrička, že s Johankou je zle. Bola som s ňou až kým úplne nedodýchala. Chcem sa poďakovať ešte za jednu neoceniteľnú službu, ktorú mi sestrička dopriala. Moju Johanku som si mohla vziať do náručia, čo mi pri Patrícii veľmi chýbalo. Obliekli ju, dali do perinky a ja som ju mohla držať v náručí a hladkať koľko som chcela. Potom som sa s ňou rozlúčila a položila do inkubátora.

        Johankin odchod som už neprežila tak tragicky. Verila som, že mi pomáhajú modlitby mojich blízkych a známych, ktorí nám držali prsty. Verím, že nebeský Otec aj v tomto prípade urobil to, čo bolo pre nás všetkých to najlepšie.

        Ďakujem za silu, ktorú som dostala od Boha na to, aby som mohla toto všetko prežiť, že som dokázala vziať a objať kríž, ktorý mi bol daný. Beriem to ako skúšku, v ktorej som dúfam obstála. Neviem, čo všetko ma ešte čaká v mojom živote, ale viem, že s Božou pomocou toho zvládnem strašne veľa.

        Vďaka Bohu, že sme túto krížovú cestu zažili až po Vianociach, že nám dožičil tešiť sa z krásnych sviatkov spolu s celou rodinou aj s našou Johankou. Keby som toto všetko mala zažiť práve vo vianočnom období, bolo by to určite oveľa ťažšie pre mňa i celú moju rodinu. Boli to presne tie 2 týždne, o ktoré sa Johanka neskôr narodila ako Patrícia.

        Vyzeralo to, akoby sa 2-krát odohrával ten istý príbeh: náhle ukončenie tehotenstva, obidve sa narodili v piatok a ich život trval presne 7 dní, počas ktorých som prežívala veľmi ťažké chvíle. Každý kto mi telefonoval chcel počuť, že sa situácia mení k lepšiemu, no ja som nič také povedať nemohla, lebo každým dňom sa to len zhoršovalo.

        Hovorí sa, že dvakrát do tej istej vody nevstúpiš. Mne sa to však podarilo. Neviem prečo sa to tak stalo. Prečo sa ten istý scenár zopakoval pri obidvoch dcérkach. Je to pre mňa nepochopiteľné! Ale pri Johanke som to zvládla oveľa lepšie.

        Ďakujem Pánovi za pokoj v duši a silu, ktorú mi dáva do každého ďalšieho dňa. Za všetkých mojich blízkych, ktorí ma podržali a pomáhali, keď mi bolo ťažko, za sestričky a lekárov v nemocnici, ktorí Johanke pomáhali zo všetkých síl. Ďakujem kňazovi, ktorý bol Johanku pokrstiť a otvoriť jej nebo, lebo vtedy som vedela, že už je v dobrých rukách a že sa jej už nič zlé nemôže stať.

        Boh je tá sila, ktorá človeka drží a nedovolí mu padnúť, lebo viem, že sa môžem spoľahnúť na Neho. Viem, že všetko, čo robí Boh, robí dobre!

návrat hore Streda, 03.02. 2010 - 09:45:18
Téma: Čo pre mňa Boh urobil? (svedectvá)

Hodnotenie príspevku

Vynikajúci Veľmi dobrý Dobrý Priemerný Zlý
Stupnica hodnotenia
Priemer: 4.94 / Hlasov: 17      

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.