Uvedom si

Skôr, ako niečo urobíš, zastav sa a pouvažuj.
 
Reklama
misionar.eu
 

Charizma oázy a povinnosť chrániť ju

    Často počujeme o charizme oázy. Zamyslime sa, v akom význame používame slovo charizma. Niektorí teológovia tvrdia, že charizma je dar daný len osobe, že nie sú charizmy spoločné, kolektívne.
    Charizma je dar Ducha Svätého, ktorý danú osobu zapája do života s Kristom a do života spoločenstva Cirkvi.

V presnom význame treba charizmu určite definovať takto.
    Ale toto slovo má aj iný význam. Možno hovoriť aj o určitých spoločných charizmách, ktoré sú obsiahnuté v určitej vonkajšej forme a ktoré môžu byť odovzdávané v prúde danej tradície z pokolenia na pokolenie. V tomto význame charizmou nazývame určitú formu, určitý štýl života, ktorý - ak je verne uskutočňovaný a zachovávaný - prináša nadprirodzené ovocie.
    Forma sa stáva nástrojom odovzdávania života pod podmienkou vernosti charizme. Môžeme to ilustrovať príkladmi z dejín Cirkvi i z jej súčasného života. V tomto zmysle sú charizmou pravidlá života reholí v Cirkvi. Najprv sa objaví charizma zakladateľa, okolo ktorého vzniká spoločenstvo. Zo skúseností je vypracovaná určitá forma života so znakmi, ktoré ju odlišujú od všetkých ostatných, ktoré existujú v kresťanstve, v Cirkvi. Potom sa prejavuje snaha o jej upevnenie, čo nachádza svoje vyjadrenie v pravidlách života daného spoločenstva, rehole. Takýmto spôsobom vznikli pravidlá augustiánske, benediktínske, pustovníckych reholí a mnohých iných v dejinách Cirkvi. Majú obdivuhodnú silu pretrvávať, neraz cez dlhé veky (benediktínske pravidlá už viac ako 1000 rokov). Stále sa potvrdzuje téza, že vernosť prvotným pravidlám, vymedzujúca určitý štýl života, je podmienkou života i plodnosti daného spoločenstva. Keďže stále hrozí nebezpečenstvo nevernosti, vzdialenia sa od tradície, preto - pozorujeme to v dejinách každej rehole - z času na čas sa uskutočňuje reforma, obnova, Je charakteristické, že v tejto obnove je vždy viditeľný návrat k prameňom, k vernosti tomu, čo sa prejavilo na začiatku danej formy života. Aj II. vatikánsky koncil v Dekréte o obnove rehoľného života sformuloval túto zásadu. Každá rehoľa sa musí obnoviť návratom k prvotnej charizme, návratom k prameňom. Tu sa výrazne ukazuje charizma vo význame formy, s ktorou je spojený život. Samozrejme, forma nepôsobí magickým, automatickým spôsobom. Veď máme aj príklady skostnatenia, sformalizovania: keď forma je navonok zachovávaná, ale chýba život. Je to veľmi častý jav. Neznamená to však, že príčinou skostnatenia je forma.
    Treba tu obrátiť pozornosť na dve krajnosti, s ktorými sa stretávame: forma bez života a život bez formy. Jedno i druhé je pokrivením.
    V našej dobe sme boli a ešte stále aj sme svedkami protestu, zvlášť mladých ľudí, proti najrôznejším formalizmom. Aj v obnovujúcom sa spontánnom náboženskom živote bolo obdobie, v ktorom sa prejavovala nechuť k akýmkoľvek formám. Spomínam si na stretnutie s istým spoločenstvom v Bruseli. Na otázku: Kým ste? Aký máte program? Máte nejakú určenú formu spoločného života? zareagovali živelne: Žiadna forma, u nás je len život, nemáme žiadne pravidlá, nič. Keď som sa však pýtal ďalej, ukázalo sa, že sú určité prvky, ktoré tvoria nejakú formu: stretnutie so Svätým písmom, modlitby, zodpovedná osoba, spoločný život, jeho rytmus. Existujú teda nejaké formy, ale nehľadiac na to aj živelná reakcia proti formalizmu, skostnateniu.
    Keď sme začali rozvíjať oázy, často sme počuli: To je také sformalizované, také preorganizované. Vtedy som obvykle kládol otázku: Existuje sám život, život ako taký, bez presne určenej formy? Aj v prírode, kde je neslýchané bohatstvo foriem života, sa tento nikdy nezjavuje v neurčitej forme, je vždy spojený s istou štruktúrou, bez nej neexistuje. Život bez formy je len výmysel ľudí, ktorí si myslia, že život to je spontánnosť, živelnosť, ale nemôžu v ňom byť nijaké formy. To nie je pravda. Život musí nadobúdať nejakú formu.
    Podobne je to v živote duchovnom, nadprirodzenom. Zjavuje sa vo forme nejakého hnutia, zhromaždenia či vonkajších obradov. Život musí byť vtelený do nejakej formy. Opakujem: niet života bez formy. Môže byť forma bez života, lebo niekto sa môže pokúsiť stvoriť život, vymyslí jeho nejakú formu, štruktúru... Je to však to isté, ako by chcel v laboratóriu umelo vzbudiť život alebo stvoriť človeka. Možno skonštruovať roboty, presné stroje, ktoré vykonávajú mnoho činností tak ako človek, ale aj keď je ich forma precízna, dokonalá, život v nich chýba.
    Treba si ešte všimnúť vernosť, nemeniteľnosť (v istom zmysle) tejto formy. Lebo môže sa zjaviť nové vtelenie života, ale daný druh - ak tak možno povedať - života bude vždy spojený s jemu vlastnou formou. Napr. ruža vždy zostane ružou, fialka zostane fialkou s určitou formou, vôňou, lebo to je zakódované v ich semenách. Z určitej skupiny buniek sa rozvíja určitá forma života ale nikto nepovie : čo je to za skostnatenosť, čo za formalizmus, ten kvet je stále rovnaký. Veď práve preto, že je stále rovnaký, žije a stále sa znovu rodí.
    Príklady chariziem, ktoré sa prejavujú v určitých formách a rozvíjajú sa vďaka vernosti týmto formám: Duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly (tvorcu toho, čo dnes voláme všeobecne rekolekciami) Prvotné cvičenia sv. Ignáca mali 30-dňový program rekolekcií. To, čo dnes nazývame rekolekcie, je vzdialene odvodené z týchto rekolekcií. Ale ešte stále, zvlášť v reholi jezuitov, sa pestuje zvyk veľkých 30-dňových duchovných cvičení. Vtedy sa všetko vykonáva verne, v súlade s formou, ktorú im dal tvorca. V reholi jezuitov každý musí aspoň raz prežiť takéto 30-dňové rekolekcie. Tieto rekolekcie stále prinášajú neobvyklé ovocie. A hoci už prešlo toľko storočí, takéto rekolekcie premieňajú človeka od základu a plody sú nádherné.

Z nám bližších dôb...
    Medzi hnutiami obnovy sú ešte stále jedných z najsilnejších vo svete Légie Márie, ktoré vznikli roku 1921. Badáme v nich disciplínu priam vojenskú, čo sa týka zachovania formy. Príručka Légií Márie presne opisuje tzv. odbavenie Légie Márie, týždňové stretnutia, ich priebeh, príprava stola, pri ktorom sa účastníci stretávajú (do najmenších podrobností, napr. na ktorom mieste má stáť soška Panny Márie a pod.). Disciplína sa týka tiež metód práce. Aj modlitba a zasvätenie sa Božej Matke v Duchu Svätom, všetko je spojené s presnou formou. Vďaka tomu sa Légie Márie stali mohutnou apoštolskou organizáciou, ktorá dnes združuje okolo 1,5 milióna aktívnych členov, nepočítajúc ľudí, ktorí sa pripájajú iba nejakým čiastočným spôsobom. Členovia sa každý týždeň zhromažďujú na stretnutie, ktoré nesmie trvať ani o minútu dlhšie ako poldruhej hodiny. Počas stretnutia každý člen dostáva konkrétnu apoštolskú úlohu, ktorú má vykonávať v nasledujúcom týždni a musí na ňu venovať asi dve hodiny času. O týždeň o tom podáva správu. Takáto disciplína v spojení s duchom prináša nádherné plody.
    Kedysi sme sa pokúšali preniesť Légie Márie do Poľska. Bolo to spojené so začiatkami našej práce v Katowiciach v Krucjate triezvosti. Mali sme príručku, robili sme stretnutia, všetko dôsledne podľa príručky, ale prišli zástupcovia Légií Márie z Viedne a povedali: Žiaľ, nie je to Légia Márie, chýba jeden prvok. Légia Márie musí byť oficiálne uznaná štátnou mocou a až vtedy môže pôsobiť, nesmie pracovať konšpiratívne. U nás to bolo nemožné. Vysvetľoval som: Veď to nie je podstatné, budeme robiť všetko tak isto, bude vládnuť ten istý duch... Ale to nebude Légia Márie. Nesmiete používať tento názov. Išli k otcovi biskupovi a povedali, aby zakázal túto činnosť, lebo to nie je Légia Márie. Ukazuje sa, že táto metóda je účinná, že vďaka vernosti tejto metóde sú Légie Márie skutočne mohutnou apoštolskou organizáciou a prinášajú ovocie.
    Vďaka tejto udalosti - zjavne také boli plány Prozreteľnosti - vzniklo čosi nové, dnešné hnutie Svetlo-Život (nie Légie Márie v poľskom vydaní). Vznikla nová forma života, ktorá tiež musí byť sebou a nemôže byť zmenená.
    Iná mohutná apoštolská organizácia sa nazýva Cursillo. Cursillo znamená doslovne malý kurz. Sú to vlastne 3-dňové rekolekcie, ktoré boli inšpiráciou našich ORA, tých intenzívnych rekolekcií. Nehovoríme však, že je to cursillo. Je možné čerpať inšpiráciu, obohacovať sa skúsenosťou iných. Jeden kňaz v Poľsku tiež stále organizuje cursillo. Ale okrem názvu jeho cursillo nemá s tamtými nič spoločné. Celkom správne by mohli členovia cursillo protestovať. (My tiež niekedy hovoríme: Nepoužívajte názov oáza, lebo to vôbec nie je oáza.) Cursillo je formou rekolekcií s presne určenými podrobnosťami: témy rozhovorov, program, rozvrh dňa. Znovu sa ukazuje, že ak vedúci dôsledne dodržiavajú tento plán, tak neexistuje cursillo, ktoré by sa neskončilo tým, že všetci účastníci prijmú osobne Krista, premenia sa, naplnia entuziazmom. Samozrejme, samotná forma nestačí, rozhoduje duch, ktorý vedie, ale oni vedia, že sa treba pridŕžať tejto formy, lebo vtedy sa rodí život, život a forma v dokonalej syntéze.
    Skoro všetky hnutia obnovy v dnešnej Cirkvi majú svoju akúsi formu, svoju charizmu. V hnutí Focolare sa to nazýva Mariapoli: niekoľkodňový spoločný pobyt počas prázdnin kdesi v horách. Fokolári tvrdia, že to tak má byť, že vďaka tomu sa hnutie môže rozvíjať. pôsobí tu zákon živej bunky. Bunka sa delí, vznikajú dve rovnaké. Oddeľujú sa. Sú stále rovnaké, každá je živou bunkou. Potom sa opäť každá z nich delí. vznikajú štyri, potom osem... Takto sa život rozvíja, rozmnožuje. Nikdy sa nerozmnožuje tak, že ktosi uchytí myšlienku prvej bunky a tvrdí: urobím čosi podobné. Vtedy sa život nedelí, nerozvíja. samozrejme môže vzniknúť niečo nové, čo sa ukáže ako životaschopné. Ale vo svojich hraniciach opäť bude zachovávať zásady rozvoja živej bunky, deliť sa, lebo takto sa uskutočňuje rozvoj.
    Položme si otázku, či oáza (v tomto zmysle) môže byť nazvaná charizmou, či aj v jej prípade máme do činenia s formou, ktorá - ak je verne zachovávaná - prináša ovocie.
    Keď vznikla oáza, nikto to samozrejme neplánoval, bolo by to protirečivé, bolo by to to isté ako plánovanie života. Obyčajne to býva tak, že niekto dostáva nejaké nadchnutie a tvrdohlavo sa snaží uskutočniť ho s presvedčením, že práve takto treba konať. Ani nevedno, odkiaľ sa berie takáto istota. Táto forma sa v istom období rozvíja, doplňuje, zdokonaľuje, potom v nejakej chvíli prichádza pochopenie, že to je to, že to treba zachovať, opatrovať. Je v tom akési tajomstvo. Ukazuje sa, že ak sa robí práve to, tak nie len ja, ale aj iní podľa tých základov a plánov, všetci prežívame to isté, akési neobvyklé ovocie.
    Keď sa obzrieme dozadu, tak zisťujeme, že počas uplynulých 27 rokov bolo už tisíce oáz a vždy, keď oáza bola oázou, prinášala ovocie. Boli oázy, ktoré sa podarili v menšom či väčšom stupni, ale neboli nepodarené oázy (možno 2-3 prípady počas tých rokov). Už existuje tradícia a presvedčenie, že treba zachovať tieto pravidlá, tento poriadok. Je udivujúce, že kdekoľvek prídem (bez oznámenia) na návštevu, tak oáza robí práve to, čo má v danej chvíli podľa programu robiť: išla na výpravu otvorených očí, vedie evanjeliové rozhovory, je na pobožnosti v kostole. V oázach je disciplína a presvedčenie, že zachovávanie vernosti, tradícii, štýlu oázy spôsobuje, že prinášajú ovocie.
    Bezpochyby môžeme povedať, že oáza je charizmou. Tento dar je spojený s určitou formou, s určitou štruktúrou. A z toho vyplýva výzva k vernosti tejto štruktúre, tejto forme. Stojí za to poukázať ešte na iný jav. Často sme z úst zvlášť pokročilých moderátorov a animátorov oázy počuli slová: to nebola žiadna oáza, alebo: to je divoká oáza, alebo: to nie je v duchu oázy, vtedy, keď sa nejaká oáza v niektorých prvkoch vytrhuje z tradície, z programu. Samozrejme, ak sa oázy odtŕhajú od prúdu, odbiehajú od tradície, tak máme výhrady, zamýšľame sa, či ich uznať za oázy, či je to tá charizma, či skôr nepovedať, že je to forma podobná oázam. V rôznych diecézach či reholiach sa pokúšajú robiť čosi podľa vzoru oázy. Ale to nie je oáza. Kedysi v našom Hnutí kolovalo tvrdenie, že oázy nemožno zorganizovať, oázy treba prežiť, lebo nie je možné umelo stvoriť život. Máme príklady diecéz, ktoré sa rozhodli odtrhnúť od prúdu Hnutia a vytvoriť čosi vlastné. Organizovanie vtedy prebieha zhora: úradná správa, opatrenie, program, určení ľudia. Výsledok: niet života, niet hnutia, ale je organizácia. K tomu vedie vytváranie života administratívnymi prostriedkami. Žiaľ, toto nepochopenie je veľmi rozšírené v praxi Cirkvi. Samotné obežníky, nariadenia, programy nezrodia život. Sprevádzať ich môže len pekná štatistika. To isté pozorujeme v štátnom systéme. Podobne sa deje v tzv. oázach, ktoré nemajú účasť na charizme Hnutia.
    Ako možno bližšie opísať túto charizmu, jej podstatné črty, prvky, ktoré ju tvoria? Obrátim tu pozornosť na všeobecné črty. Aby tá forma kresťanského života, ktorú nazývame oázou, bola skutočne schopná odovzdávať život, musí byť po prvé dosiahnutý istý stupeň intenzity života vyjadrený v určitých praktikách. Ináč povedané, neslobodno zájsť priďaleko v používaní znížených nárokov. Príklad. Na oázach boli kňazi z rôznych reholí, ktorí sa chceli oboznámiť s metódou. Poznávajúc zisťovali, že vec je dobrá, ale nároky sú veľmi prehnané, pre mládež neprijateľné. Potom sa pokúšali vytvoriť oázu s nižšími nárokmi: viac času na futbal, na výlety. Samozrejme musí byť aj svätá omša a prednáška. V tom spočívalo prispôsobenie. Z oázy vzniklo čosi neurčité. V tarnowskej diecéze vymysleli namiesto oázy Prázdniny s Bohom. Už názov poukazuje na podstatný rozdiel. Na prvom mieste sú prázdniny, Pán Boh ako prídavok. Katolícke rekreácie, tábory s istými náboženskými prvkami. Nastavenie účastníkov je iné - sú predovšetkým na prázdninách. Oproti tomu podstatou oázy je postaviť Boha na prvé miesto, prežívať Boha. Oáza nie je spôsob, ako stráviť prázdniny, je to veľmi intenzívny program. Boh na prvom mieste. Každý, kto prežil oázu nepochybuje, že bol na rekolekciách. Pojem rekolekcie nie je pre oáza španielskou stenou, ktorá sa používa vo vzťahu ku štátnej správe, aby sa obránili nejaké katolícke tábory. Oáza sú skutočné rekolekcie, podstatnou vecou je prežívanie Boha, stretnutie s Ním. Všetko ostatné, dokonca aj čas na uvoľnenie, hru (zvlášť v oázach detí) je tomu podriadené, je prvkom rekolekcií. Tak teda prvou črtou oázy je určitý stupeň intenzity, rozhodné stavanie Boha na prvé miesto ako Toho, ktorého chceme stretnúť - prežiť v tejto forme.
    Druhou črtou je úplnosť prvkov podmieňujúcich život. Život vzniká tam, kde vznikne syntéza mnohých prvkov. Vieme, že keď chýba jeden, hoci z hľadiska množstva mikroskopický prvok, život sa začína rozkladať. Organizmus už nefunguje správne, objavuje sa choroba, ktorá môže viesť až k smrti. Život vyžaduje úplnosť prvkov. To sa týka aj nadprirodzeného života, ak má nastať jeho nutná plnosť. Ale stále sa stretávame s jednostrannosťou. Najčastejšie sa v kresťanskom živote zdôrazňujú len sviatosti, berú ich ako vitamíny istého druhu, ktoré sa prijímajú, ale život sa nerozvíja. Niekto môže už napr. 20 rokov pristupovať k sv. prijímaniu, ale jeho úroveň života je stále taká, že v biblických kategóriách ho treba opísať ako človeka telesného, nie duchovného. V jeho živote chýba plnosť.
    Tajomstvom oázy ako charizmy je dosiahnutie určitej plnosti prvkov potrebných k životu. Je v nej aj modlitba, aj liturgia, aj Božie slovo, aj aktivita účastníkov, aj vzájomná služba, aj znášanie sa v spoločenstve a teda aj obety, aj odovzdávanie vedomostí. Všetko to predstavuje organický celok. Ak sa stratí jeden či druhý prvok, tak život alebo oslabne alebo úplne zanikne. Tak je to aj v prípade napodobňovania oázy. Napr. v jednej diecéze vymysleli 7-dňové oázy. Téma: Sedem sviatostí. Každý deň sa vysvetľuje jedna sviatosť. Ako z toho môže vzniknúť život? Je to abstraktná, vedecká, teologická schéma. Ak sa počas siedmich dní hovorí ľuďom o siedmich sviatostiach, je to skôr kurz teológie ako rekolekcie. Je v tom badateľný nedostatok pochopenia zákonov rozvoja života.
    Naše oázy sú veľmi spojené s pojmom život: Nový život, Oáza Nového života. Samotný pojem oáza je prevzatý z oblasti slov týkajúcich sa života. Život sa domáha určitej plnosti prvkov a vedúci oázy to musí mať na pamäti. Ak napr. v oáze chýba spontánna modlitba, tak ju treba rozmodliť. Čo z toho, že všetci chodia na cvičenia, vyplňujú zápisníky, ale nemodlia sa. Zanedbávaním modlitby sa možno úplne rozísť s cieľom oázy. Dôležité je teda pochopenie zákonov rozvoja života a komplexný pohľad na oázu spolu s poznaním podmienok jej plodnosti.
    Z toho všetkého, čo bolo doteraz povedané vyplýva, že musíme prijať oázu ako charizmu, ktorá vyžaduje vernosť. Musíme ju chrániť v jej štruktúre, v jej podstatných prvkoch, musíme v sebe pestovať pocit zodpovednosti za ňu. Lebo každá vec, môže byť ľuďmi rozriedená a prekrútená. Preto je potrebná vedomá starostlivosť a bdelosť voči charizme.

Autor: o. František Blachnický

návrat hore Sobota, 14.10. 2006 - 17:49:31
Téma: Oázové čítanie

Hodnotenie príspevku

Vynikajúci Veľmi dobrý Dobrý Priemerný Zlý
Stupnica hodnotenia
Priemer: 5 / Hlasov: 3      

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.