Uvedom si

Svojím názorom nepotláčaj vôľu iných!
 
Reklama
misionar.eu
 

Ty si Boh?

    Mám priateľku lekárku ... keď sme minule išli zo svätej omše, porozprávala mi svoju vianočnú skúsenosť, cez ktorú k nej prehovoril Pán. A keďže aj môj život je plný okamihov, keď cez úplne obyčajné veci Boh rieši moje problémy a cez druhých ľudí odpovedá na moje otázky ... poprosila som ju, aby napísala svoje svedectvo.

    Bolo to cez Vianoce, práve vtedy, keď som cítila, že na niektoré veci nestačím, a to nielen po fyzickej stránke ale hlavne po psychickej ... keď som vôbec nemala radosť z narodenia Pána.... Chcela som byť sama ...a porozmýšľať o veciach, čo ma trápili. Nastúpila som do služby v nemocnici a znovu som chcela - musela (?) - byť k dispozícií tým, čo ma potrebovali... napriek všetkému, čo som vnútorne prežívala... aj keď sa mi vôbec nechcelo a najradšej by som bola niekde sama a nevidela najradšej nikoho...
    No, nechcela som nikomu pokaziť vianočnú radosť svojím prežívaním. A celkom dobre sa mi to darilo...všetci na oddelení mali dojem, že sa mám úplne šťastne, žijem si bezstarostne a teším sa zo života ... bola som dobrá herečka. Horšie to bolo, keď som bola sama. Ale aj tak som bola radšej sama, lebo som potrebovala byť v duchu s Pánom aj keď som nemala radosť, ale vedela som, že je so mnou. Teda, keď som mala čas, tak som bola radšej vo svojej pracovni. Už cca 2-3 dni predtým som si dávala otázky, prečo mám reagovať ako Boh, prečo mám odpúšťať úplne naplno, keď na to nestačím, keď to zanecháva vo mne nevyriešené otázky... keď pociťujem úplnú bezmocnosť... a z toho prečo? mi bolo veľmi ťažko :-(
    Služba prebiehala celkom fajn, nebolo nič také vážne ... až v noci ma volali k 9-ročnému dieťaťu, ktoré bolo v šokovom stave, malo poruchu vedomia - laicky povedané - odchádzalo mi pred očami. Po podaní liekov a stabilizácií sa po 1,5 hodine prebralo a po otázke: Ako sa máš?, sa ma spýtalo: Ako sa volá tvoja mama? "Mária", odpovedala som. Ako sa volá tvoj otec? "Jozef." Ty si Boh? "Nie." Ale ona nechápavo pozerá a rýchlo sa znovu sa pýta: Ako sa volá tvoja babka? "Anna..." No a vtedy sa úplne rozžiari a skôr ako to vypovie...nakloním sa k nej a poviem jej: Ty si to trochu mýliš, ja nie som Ježiško, aj keď to tak vychádza ... ale Ježiš nie som. Ja som doktorka.A hlavou mi prebehne Ako to dieťa vlastne vníma? Má poruchu vedomia? Ako ma vidí? Nemá halucinácie?
    Viem, že v niektorých situáciách musím zakročiť ako Boh - ísť úplne naplno, neuhnúť a veriť, že Pán je som mnou a pomáha mi. Prečo ma tak vnímalo to dieťa? Deti majú veľmi čistý pohľad... Možno nevidelo mňa, ale Pána, ktorého som ja cítila, že je pri mne - však stála pred smrťou - bola v šoku a pred očami mi odchádzala ...stačila jedna zlá ordinácia liekov... a hlavou mi prebiehajú rôzne situácie, ktoré by mohli nastať... A dieťa sa pýta ďalej: A budeš ma strážiť? "Áno, budem." Potom nasledujú otázky aby som zistila, či je orientovaná časom, priestorom a osobou. Odpovedá adekvátne, je orientovaná.
    Odchádzam od nej s myšlienkou v srdci, že Pán často využíva deti na to, aby sme si znovu odpovedali, že je dôležité v živote robiť práve tak ako by konal Pán, bez ohľadu na to, kto si čo pomyslí, bez toho, aby sme sa orientovali na svoje pocity a vŕtali sa v sebe a smútili pre rôzne zlé zážitky ... a tešili sa z toho, že môžeme byť v každej všednej situácií k dispozícií tým, ktorí nás potrebujú.

Autor: Mária

návrat hore Sobota, 22.09. 2007 - 10:07:34
Téma: Čo pre mňa Boh urobil? (svedectvá)

Hodnotenie príspevku

Vynikajúci Veľmi dobrý Dobrý Priemerný Zlý
Stupnica hodnotenia
Priemer: 4.69 / Hlasov: 13      

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.